APOŠTOL FILIP

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Cestu, kam idem, poznáte.“ Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?“ Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho.“ Filip sa ozval: „Pane, ukáž nám Otca, a to nám postačí.“ Ježiš mu vravel: „Filip, toľký čas som s vami, a nepoznáš ma? Kto vidí mňa, vidí Otca.“ (Jn14, 4-9)

Apoštol Filip. Evanjelium dnešnej nedele zaznamenáva jeho prostoduchú požiadavku vidieť Otca. Čo vlastne o Filipovi vieme? 

Na zozname apoštolov je vždy umiestnený na piatom mieste – za prvými štyrmi „najdôležitejšími“ (Petrom a Ondrejom, Jakubom a Jánom), teda v podstate medzi prvými. Podobne ako Peter a Ondrej bol rodákom z Betsaidy. Mená Filipa i Ondreja majú grécky pôvod. Betsaida bolo totiž položidovské pologrécke mesto, čo nám môže vysvetľovať, prečo neskoršie Filipove kroky nasledujúce Ježišovo „Choďte do celého sveta“ smerovali práve do gréckeho sveta.

Tradícia hovorí, že podobne ako jeho spolurodáci Peter a Ondrej mal tiež rybárske povolanie, viac však v smere rybárskeho obchodníka ako samotného rybára. Zdá sa – a evanjeliové správy to tiež naznačujú, že remeslo obchodníka v ňom vypestovalo také vlastnosti ako opatrnosť, váhavosť a starostlivosť.

Povolanie k nasledovaniu dostáva Filip od samotného Ježiša, ktorý ho oslovil: „Poď za mnou!“ (Jn1,43) A Filip nielenže Ježiša okamžite nasleduje, ale hneď sa stáva jeho misionárom, keď oznámi Natanaelovi: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta.“

Jeho „misionárske pôsobenie“ prezrádza zápal i zbehlosť v Písme. V hodnotení Ježiša stojí však až za Ondrejom, ktorý otvorene vyznal: „Našli sme Mesiáša.“ (Jn1,41)  Filip v Ježišovi nevidí Mesiáša, „len“ Zákonom predpovedaného proroka.

S Filipom sa v evanjeliách od momentu jeho povolania stretávame až o rok pri nasýtení päťtisíc ľudí chlebom. Keď Ježiš vyzval apoštolov, aby oni dali ľuďom jesť, obrátil sa k Filipovi, aby ho – ako hovorí evanjelium, skúšal: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ (Jn6,5)

Niektorí tvrdia, že táto otázka bola adresovaná Filipovi predovšetkým preto, lebo Ježiš videl jeho slabú vieru, a túto situáciu chcel využiť na to, aby ju v ňom upevnil. Filipovo bývalé obchodné zamestnanie v jeho zmýšľaní totiž zanechalo aj nie dobré stopy – hmota si ho podmanila a on ťažko chápal duchovné veci. Jeho veta: „Ani za dvesto denárov nebude stačiť chleba, ak sa má každému ujsť čo len kúsok“ svedčí o tom, že stále počítal ako obchodník: videl len vyrobený chlieb, počet spotrebiteľov, človeka výrobcu a konzumenta, ale nepočítal s mocou Boha, ktorý jediný dokáže skutočne nasýtiť hlad človeka.

Inak vníma tú istú situáciu Benedikt XVI.: Vidí vo Filipovi praktika s nohami priamo na zemi, ktorý hneď vie, že chlieb nemôže toľkým stačiť, dokáže posúdiť reálnosť danej situácie. Zároveň poukazuje na to, že Ježiš sa obrátil na Filipa ako na prvého, aby dal návrh riešenia problému. Podľa Benedikta XVI. je to zreteľný znak toho, že Filip bol súčasťou užšej skupiny, ktorá Ježiša obklopovala.

Ďalším náznakom jeho výnimočného postavenia medzi apoštolmi je okamih, kedy za Filipom prišli Gréci, ktorí chceli vidieť Ježiša, aby im sprostredkoval toto stretnutie. Vedel po grécky – ako sme už spomínali, pochádzal zo židovsko-gréckeho mesta a aj ako obchodník musel ovládať reči. Čo je však zaujímavé, je reakcia Filipa. Stále bol Filipom, váhavým a nerozhodným. Nešiel hneď za Ježišom, ale obrátil sa na priateľa Ondreja, ktorý bol smelší, rozhodnejší a až potom spolu šli obaja za Ježišom. (Jn12,20-36)

Podľa tradície a historických zdrojov po Ježišovom nanebovstúpení  pôsobil Filip najskôr v Jeruzaleme a neskôr – podľa najpravdepodobnejšej verzie – v oblasti Frýgie (v tej dobe gréckom svete, v súčasnosti je táto oblasť súčasťou Turecka). Dlhé roky pracoval v tejto prekrásnej krajine plnej vodopádov, jaskýň a kvapľov, kde mysticky založené obyvateľstvo odjakživa pestovalo kult démonov. Zdá sa, že jeho misijná práca tu bola dosť náročná. Zomrel ako 85-ročný starec. O jeho mučeníckej smrti píše historik: uviazaný na kríži zomieral veľmi dlho a keď sa jeho neprajníci nemohli dočkať konca, hádzali do neho kamene a dobili ho palicami.

(použité zdroje: Benedikt XVI., Apoštoli a prví učeníci Ježiš Krista, Samuel Štefan Osuský, Galéria postáv Novej Zmluvy)

v v v

Dnešné evanjelium zachytáva Filipovu túžbu vidieť tvár Otca. Filip ešte nechápe, že ak chce poznať Otcovu tvár, musí ju spoznávať v Ježišovej tvári. Aj my – ak chceme poznať Boha – môžeme ho spoznávať v pohľade na Ježiša i na všetkých ľudí, s ktorými sa Ježiš stotožňuje. Aj pre nás sú oni tou spoľahlivou a jedinečnou cestou k Otcovi, ktorú nemožno obísť.

MYSTIKA „OTVORENÝCH OČÍ“

            Keď kardinál Špidlík navštívil jednu z krajín Ďalekého východu, pozorujúc čulý ruch veľkých miest, semafory, trúbiace autá a náhliacich sa ľudí, podotkol: „Dnes sú už moderné mestá asi na celom svete rovnaké.“ Misionár pôsobiaci v tej krajine nesúhlasil: „Na prvý pohľad to tak nevyzerá, ale sú tu nápadné rozdiely. Dvetisícročná kresťanská tradícia predsa len niečo vtlačila do tvárnosti mesta. A nie sú to len kostoly a kláštory, ale akýsi zásadný postoj. Aj v Európe sa ľudia náhlia a jeden druhého si nevšímajú. Ale v okamihu, keby niekto spadol na zem, keby sa poranil, hneď niekto priskočí, pomôže mu vstať, zavolá záchranku. Ten pocit záujmu a súdržnosti síce už dosť ochabol, ale predsa z neho čosi ostalo. I tí ľudia, ktorí nepomôžu a od pomoci „utečú“, sú si vedomí, že pomôcť by sa malo, i keď sa vyhovárajú, že ich vec to nie je.

            V krajinách Ďalekého východu je to inak. Tam človek umiera na ulici, ľudia chodia okolo a divili by sa, keby ich niekto poprosil, aby pomohli. Veď oni s tým nemajú nič spoločného, veď to nie je ich príbuzný ani nikto známy!“

            Tú istú skutočnosť vyjadril iný kňaz, cestovateľ, ešte konkrétnejšie. Hovorí: „Priznám sa, že v istých chvíľach v Indii, Barme alebo v Egypte (na príšernom cintoríne v centre Káhiry, kde snáď desaťtisíce chudobných bývajú doslova v hrobkách!) som bol v pokušení radšej nevidieť, zavrieť si oči a srdce a čo najskôr odtiaľ utiecť. Jeden jezuita, pôsobiaci už desaťročia v Indii, mi rozprával, ako po svojom príchode do Kalkaty bol dlho striedavo pokúšaný k dvom nezrelým, únikovým reakciám: k detskej reakcii – zavrieť si oči, skryť si tvár do niečoho, čo nahrádzalo matkinu sukňu a zmiznúť. A potom k pubertálnej reakcii nahnevaného revolucionára, ktorý má chuť siahnuť po zbraniach a energicky vyhladiť sociálne pomery i s tými, ktorí nesú za ne zodpovednosť! Až dlhé hodiny, ba roky meditácií mu dali silu vytrvať, prekonať pokušenie k netrpezlivosti a vytriezvieť z ilúzií o rýchlych cestách spásy.

            Dnešný svet potrebuje „mystikov otvorených očí“. Je to niečo úplne iné ako orientálne meditovanie so zatvorenými očami, snaha uniknúť strastiam a utrpeniu „odpútaním sa“ a vyhasnutím ega. Kresťanstvo na rozdiel od budhizmu nás vyzýva pripútať naše ego k druhým, pribiť ho na kríž solidarity až k „vyliatiu krvi a vody“ z vlastného srdca, vidieť rany sveta a nechať sa nimi zraňovať, prekonávať sebectvo nie však technikami askézy a rozjímania, ale nechať vzísť z modlitby čin praktickej lásky a konkrétnej pomoci blížnym. Pamätám sa, že i ja som bol vyliečený z počiatočného okúzlenia spiritualitou Ďalekého východu, keď som sa opakovane v Indii stretával s vyznávačmi hinduizmu, hundrajúcimi na charitatívnu činnosť sestier Matky Terezy – títo kresťania vraj len prekážajú úbožiakom, aby si poriadne odtrpeli hriechy minulých životov a zaslúžili si v budúcom zrodení šťastnejší osud!

            Žiaľ, neviem dať ľudstvu návod na vyliečenie rán tohto sveta. Vždy som k takým receptom na spásu prechovával nedôveru. Skôr každého vyzývam k „neľahostajnosti“, k odvahe vidieť. Každý človek predsa musí sám učiniť vlastné rozhodnutie, či, ako, nakoľko a kde konkrétne sa chce a môže angažovať v úsilí hojiť ľudské rany, ak je – samozrejme – najskôr schopný ich vnímať.“